Monika Železníková
Neviditeľná
Niekedy chcem zmiznúť. Byť neviditeľná, nehľadaná, sama so sebou, s tichom a zapálenou sviečkou.
Život je tragikomédia. Môžeme si vybrať, či sa budeme smiať, či plakať. Obe možnosti sú krásne. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Niekedy chcem zmiznúť. Byť neviditeľná, nehľadaná, sama so sebou, s tichom a zapálenou sviečkou.
Prvýkrát som ju videla. Bola v sušičke. Ležala si tam schúlená ako klbko a sladko spala. Majiteľka ju zjavne vyrušila.
Sedela som prilepená na radiátore a bola som rada. Bola som rada, že túto pokojnú, tichú a teplú chvíľu, môžem byť sama so sebou.
Konečne prišli, moja francúzska priateľka a jej dve deti. Nedali sa prehliadnuť ich veľké hnedé kukadlá a hanblivý úsmev.
Chcela som už skončiť. Vonku svietilo slnko a neskutočne ma to ťahalo von. ,,Počkaj ešte!” – povedal, teda, napísal. ,,Nie, nie!” – mala som už toho dosť.
Kráčala som úzkou cestičkou hore kopcom. Bolo tam ticho a bolo to celkom príjemné. Rozmýšľala som nad tým, prečo niekedy Boh mlčí, prečo nedostávam odpovede na moje otázky.... A potom ma napadlo, že možno preto, že Boh je hlbšie..
Neuveriteľné! Tak po troch rokoch sa zas vidíme. Ona má za sebou Nový Zéland a ja pôrod. Skrátka každá sme sa ocitli na nejakej novej etape života, zas sa nám skrížili cesty.
Bola som tak trošku smutná. Vlastne dosť smutná. Poznáte ten pocit, keď vás niečo tlačí v hrudi a vy neviete, či to máte vyplakať, či prehltnúť. Určite je to otázka pre psyochológov.
V tichu a v myšlienke po myšlienke..................... kvapka po kvapke, vločka po vločke, tón po tóne...........
Čo urobí môj deň krajším? Detský úsmev a tie detské rozžiarené iskierky v očiach, vtedy viem, že láska existuje a že som milovaná.
Nechtiac som počula rozhovor susedy z dvora. “Mamka, ja som Hanka.” Starká: “Peter, ja chcem ísť domov, kde je moja mamka.
Niekedy stačí pol hodinka. Niekedy stačí trošku hudby, či totalného ticha. Niekedy stačí pár hlbokých nádychov a výdychov. Niekedy stačí hodiť to za hlavu. Niekedy proste stačí zastaviť sa.
I keď pevnú zem pod nohami cítiš, i keď život svojou rýchosťou sa rúti, niekde v tvojom srdci, je raj.
Semica, pes o ktorého sa momentálne na čas staráme lebo majiteľ prechádza ťažkými životnými skúškami, ma zas prebúdzala svojím otravným štekotom do krásneho rána. Čo môže byť krajšie ako skoré čerstvé ráno, kde ste len vy, pes, ktorý je šťastný aj za tú krátku prechádzku a za ten čas, ktorý nie je sám. Tak poď Semica! A už si vykračujeme. Scenérie v najbližšom poli naozaj pohládzali dušu, vdzuch ma pomaly a príjemne prebúdzal a občerstvoval, vtáky si bestarostne poletovali a bažanty sa schovávali vo vysokej tráve.
Dnes chce byť každý šťastný. Honba za šťastím sa stala dôležitou súčasťou mnohých. Tí šikovnejší to dokážu využiť a tak celkom dobre zbohatnúť. Dnes totiž všetko ovplyvňuje "VESMÍR" a dávajte si pozor,na čo myslíte, lebo on počuje všetko.
Vyšla som na balkón. Bolo to jedno z tých krasných skorých rán, kde ste len vy, výchádzajúce slnko a pocit, vítajúci nový deň. Tiché a pokojné, plné nádeje a radosti.
Tak tichučko splieta sa život celkom nový. Tak tichučko rastie si telo z mojej krvi.
Nikedy sa človek musí niečoho vzdať, aby jeho život dostal zmysel, aby jeho jestvovanie prinieslo úrodu. Niekedy sa človek musí vzdať svojich predstáv a plánov, aby mohol objaviť niečo krajšie a hlbšie, niečo je je ohraničené jeho chápaniu, niečo, čo nakoniec bude to najlepšie pre neho samého.