Čím viac času prešlo, tým viac mi chýba.....

Autor: Monika Železníková | 13.10.2011 o 11:54 | (upravené 13.10.2011 o 13:00) Karma článku: 6,23 | Prečítané:  866x

Konečne sme dorazili. Boli sme už unavené. Skorý ranný let a cesta preplneným vlakom s veľkými kuframi nás úplne zničila. Vyšli sme pred železničnú stanicu a hneď nás začali okrikovať taxikári. Nastúpili sme do jedného z nich a už sme len hlatvo pozerali po budovách a ľuďoch celkom iného sveta. Boli sme v šoku, doprava bola chaotická, hlučná. Začali sme cítiť jednu z atmosfér mesta a hlavou mi len preletela myšlienka, kam som sa to dostala a prečo som tu vlastne šla. Ulice boli špinavé, naplnené ľudským pohybom, ale i rôznymi ľudskými osudmi, ťažkými osudmi. Ľudia, ktorí emigrovali zo svojej krajiny kvôli vojne, či zlým ekonomickým podmienkam, lemovali ulice jedna radosť. Imigranti z Afriky predávali kabelky, imigranti z Indie šatky, imigranti z Číny elektroniku a imigranti z Rumunska zvyčajne žobrali. Napriek tomu bojovali a verili, že Európa je ten raj, kde konečne nájdu pokoj. Ani so psami to nebolo iné, túlali sa uličkami a žili si svoj slobodný psí život, a tak sa vám často stalo, že ste šliapli do niečoho, čo vám "prinesie šťastie".

Po akom takom spoznaní sa s mestom, sme začali hľadať erasmuspoint, ktorý nám mal pomocť v hľadaní ubytovania. Trvalo to asi dva dni, chodenie hore dole, až sme našli konečne niečo cenovo dostupné. Bol to starý byt, tipujem, že mal okolo sto rokov. Domáca nám povedal, že byt má internet, že v zime tu nie je zima, že.....Bolo nám jasné, že jej nemôžeme všetko veriť, no nečakali sme až takú krutú realitu aká časom prišla.

Semester sa začal, teda aspoň všade na svete okrem Talianska. Študenti štrajkovali lebo vláda v novom štátnom rozpočte znížila množstvo financií pre školstvo. Tam to totiž študenti nemajú také ľahké. Nikto im nedá lacný internát a na školu si musia prispievať. Tento rok mal byť príspevok vyšší, a to nehodlali akceptovať. A tak nás ráno budili prostesty na ulici, či pouličný harmonikár, či predavač zeleniny zvolávajúci ľudí.

Skoro každý večer sme sa stretávali na námestíčkach, ktorých tam bolo asi desať a zoznamovali sme sa s ostatnými erasmákmi. Poznávať iné kultúry takýmto spôsobom bolo naozaj zaujímavé, niekedy zábavné, niekedy náročné. O jednotlivých národnostiach a ich charakteristikách by sa dalo popísať mnoho, ale to si radšej nechám na budúce. Poviem len to, že prekvapivo mi boli ľudia z Južnej Ameriky bližší ako ľudia z Južnej Európy.

Človek bol niekedy unavený z takého veľkomesta. Objavili sme však krásne miesto, to sa stalo naším útočiskom, keď sme už mali všetkého dosť. Bol to Castel dell'Ovo. More narážalo na pevnosť hradu, čajky tam vyspevovali svoje árie a človek sa len v tom speve čajok a šumení mora mohol nechať unášť šírim morom. V mysli mohol letieť ako tie čajky až domov, k svojím blízkym, k vôni svojej domoviny, skrátka domov.

Toľko zážitkov. Ťažko sa to napíše na pár riadkov.  Tu platí pravidlo, vidieť Neapol a zomrieť...........

Po pol roku som sedela v mhd a šla som brartilavskými uličkami z letiska. Mesto som vnímala ako nové ako iný svet. Bola som zhrozená z tých šedivých a sivých betónových blokov, z ľudí, ktorí na mňa pôsobili tak strhano. A zabolelo ma až srdce z toho, čo sme s naším hlavným mestom, s jeho atmosférou, s nami urobili....

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Žitňanská: Bankrot ľudom nevezme bývanie

Ani ľudia s hypotékou nemusia prísť o bývanie, ale po osobnom bankrote musia úver dosplácať, vysvetľuje ministerka spravodlivosti.

KOŠICE KORZÁR

Nervozita v Košiciach rastie: Raši prosí o pokojné rokovanie

Primátorovi sa nepáčia výzvy aktivistov.

KOMENTÁRE

Ficov statusový symbol, amnestie a El sexico (Schutzov týždeň)

Fico je absolútne raritný otvorenosťou a vytrvalosťou, s akou vozí štátnu radkyňu.


Už ste čítali?