Život však priniesol fakt, že dnes už stojím nad hrobmi mojich naozaj blízkych zosnulých. Spomienky na starkého, dedka, či babku, či....zostávajú vo mne stále živé. Vždy sa mi vynárajú jednoltivé udalosti, keď sa modlíme...Potom si predstavujem, akí sú štastní a ako ma raz privítajú, keď ja prekročím prah druhého sveta.
Smiešne, žijeme tak krátko, generácie sa menia. Žijeme, radujeme sa, nesieme ťažkosti tohto života. Nakoniec umrieme, chvíľu nás naši naozaj blízki budú nosiť v srdci až kým aj oni neprídu za nami a potom ostane len ticho.
A napriek tomu je ľudský život taký dar, napriek tomu, že je taký krátky, napriek tomu.......
Stála som nad hrobom a počula to prenikavé ticho, ktoré toľko hovorilo.....Stovky ľudských osudov hovorilo svoj príbeh.
Stála som nad hrobom a cítila zodpovednosť za to jedniné a najväčšie bohatstvo, čo som dostala, za môj život a za životy mojich milovaných, za životy ľudí, ktorých nepoznám, no napriek tomu sa ich moje tak prehliadnuteľné konanie dotýka. Lebo jediné, čo si odnesiem na druhý svet budú moje skutky.
V srdci som mala len vďaku a chcelo sa mi plakať. Nič nie je samozrejmé, život je krehký.
Vďaka chcem povedať ešte raz, vďaka Bože za život.