Carpe diem

Autor: Monika Železníková | 25.11.2011 o 13:03 | (upravené 25.11.2011 o 14:50) Karma článku: 5,39 | Prečítané:  844x

Je už večer. Deň sa znova končí, tak ako včera. Tma už obklopuje priestor za oknom a ja pri malej lampičke preklikávam internetové stránky. V žalúdku som zas pocítila ten dobre známy pocit. Bol však už večer, a tak som si uvarila "jahodový čaj", veľmi osladený jahodový čaj. Chuť jahodového čaju si možno vychutnať len v istých momentoch a toto bol jeden z nich. Nechápem. Bola som ešte stále podrážená z dnešného večera. Ževraj isté veci sa na verejnosti nehovoria. A ja som čakala len jedno uvoľnené posedenie pri pive s dvoma kamarátkami. Posedenie pri pive s dvoma ľudmi nepovažujem za verejnosť. Ten pocit nepochopenia mi zvieral hrdlo a ja som si uvedomila, že ľudia sú rôzni, že niekomu stačí len povrchné blábolenie o ničom a že ja s tým nič neurobím. Nejak som to prehltla.

Spomenula som si, že chcem ešte rozposlať pár životopisov.  Hádam niekto z oslovených odpovie a dá mi možnosť zúčastniť sa pohovoru, myslím si. Áno, je kríza.  Firmy majú veľké nároky na kandidátov. A vír mojich myšlienok pokračoval: čo im môžem ponúknuť? a čo moje sny? treba žiť realitu? a prečo tu človek vlastne je? a...? Áno nasledovalo ešte veľa "a". Nakoniec ma naplnil pocit stratenia sa v dave. Zrazu som sa cítila tak významne bezvýznamno, bezvýznamovo významne.

Dni plynuli a pocit ničoho stále vo mne pretrvával. Kamoška ma pozvala na nejakú prednášku. Nejak sa mi tam ani nechcelo. Kedže by to už bolo však druhé stretnutie, ktoré som odmietla, pristala som na to. Nič som od toho neočakávala. V mysli mi len prebehlo, že to zas budú len nejaké kaleráby, ktoré nám úspešní ľudia budú tlačiť do hlavy. Začala prvá prednáška, bolo to o zmene. Zmene seba samého. Prekvapujúco ma prednáška zaujala. Nasledovala ďalšia a ďalšia a ja som rady, skúsenosti a inšpiratívne myšlienky doslova nasávala. Nechcelo sa mi veriť, že ma to nakoplo. Nakoplo k tomu, aby som začala riešiť malé veci v mojom živote a nezúfala. Pocit beznádeje a pocit ničoho, naplnil pocit vďaky, pocit nádeje.  Zrazu som si uvedomila za koľko vecí nie som vďačná, koľko darov denne dostávam a neďakujem. Zrazu som v sebe pocítila to "Carpe diem". Navonok sa nestalo nič mimoriadne, ale ja som vedela, že som dostala znova obrovský dar.

A tak som sa začala učiť konečne taliančinu, na ktorú som si nevedela nájsť čas. Začala som opäť skladať piesne v ktorých som predtým nevidela zmysel. Znova som sa vrátila na blog sme a mala silu niečo napísať.

A tak  na záver poviem len vďaka. Opäť nájdený v dave je úžasný pocit, krajší ako nikdy nebyť stratený. Už chápem Ježiša "Dobrého Pastiera", prečo zanechal tých deväťdesiat-deväť ovečiek aby našiel tu jednu stratenú.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Žitňanská: Bankrot ľudom nevezme bývanie

Ani ľudia s hypotékou nemusia prísť o bývanie, ale po osobnom bankrote musia úver dosplácať, vysvetľuje ministerka spravodlivosti.

KOŠICE KORZÁR

Nervozita v Košiciach rastie: Raši prosí o pokojné rokovanie

Primátorovi sa nepáčia výzvy aktivistov.

KOMENTÁRE

Ficov statusový symbol, amnestie a El sexico (Schutzov týždeň)

Fico je absolútne raritný otvorenosťou a vytrvalosťou, s akou vozí štátnu radkyňu.


Už ste čítali?